Wiser

Vždy som mala rada prácu s deťmi. Bolo obdobie, keď som dokonca rozmýšľala, že si otvorím na Slovensku svoju vlastnú viacjazyčnú škôlku. Keďže som študovala jazyky, dávalo to zmysel. Bol to môj prvý podnikateľský plán. Nie zlý, že? Avšak život si ma nechal v zahraničí a nikdy sa mi nepodarilo tento projekt uskutočniť.

Keď som sa presťahovala do Reykjavíku, už som mala prácu na čiastočný úväzok ako Travel Writer a tak som hľadala menší job navyše, ideálne niečo s deťmi. Zjavne, veď to bol môj sen. Ako obyčajne, to sa nestalo a ja som sa miesto toho stala Travel Designer. Na plný úväzok.

Väčšinu svojho života som prispôsobila sebe. Naučila som sa byť sama sebe prioritou. Opustila som najbližších, odsťahovala som sa do cudziny, robila som to, čo som chcela najviac. No počas minulého roka, som sa zúfalo snažila si niečo udržať. Svoju prácu. Myšlienka toho, že by som o ňu prišla ma veľmi zneisťovala. Nechcela som prísť o prácu, no najmä, nechcela som prísť o túto prácu. Nebola to korporátna kancelárska pozícia, ako som si spočiatku myslela. Bola to malá rodinná islandská spoločnosť. Plánovala som cesty na Island. Plnila som ľuďom sny.

V jednej chvíli som si však uvedomila, že sa už nebojím toho, že prídem o svoju prácu. Bála som sa toho, čo si o tom pomyslia ľudia. Najväčším strachom našej generácie je názor okolia na náš život. Na naše úspechy, no predovšetkým na tie zlyhania.

Keď som bola malá, moja mama často vravela, že ma príliš trápia názory druhých. Tých, čo ma ani poriadne nepoznali. Tých, ktorí sa o mňa nezaujímali. Na druhej strane, vravievala, že som extrémne náročná na najbližších. Ak ma česala ona, sťažovala som sa, vravela som, že ma to bolí a že to určite nebude spravené tak, ako som chcela. Ak to robil niekto cudzí, pokojne som sedela a čakala na výsledok, ktorý som vždy pochválila.

Vždy som mala pocit, že sa o seba starám, ako zvonku tak i zvnútra. Avšak až teraz si uvedomujem, čo to sebeláska skutočne je. Nie je to len o hýčkaní samej-seba, je to o uprednostnení samej-seba. Nie len vtedy, keď máme okolo seba svojich najbližších. Vtedy je to jednoduché. Výzvou je to urobiť vtedy, keď si mimo svojej komfortnej zóny. Buď náročný na cudzích. Akceptuj tých, ktorým na tebe najviac záleží. Toto je tá najťažšia lekcia v mojom živote.

Považujem sa za minimalistku. Jemné línie, svetlé farby, veľa bielej. Biela bola vždy mojou obľúbenou farbou. Je to jediná farba, čo ma nikdy neomrzí. Je dokonalá. A ja vždy hľadám dokonalosť, bezchybnosť.

Iba nedávno som objavila ďalší význam minimalizmu. Minimalistická myseľ. Namiesto zbytočného zmesu myšlienok, rozvážnosť. V momente, keď som prišla o svoju prácu, sústredila som sa len na jednu jedinú vec. Oblasť, v ktorej som chcela pracovať, keď som sa prišla do Reykjavíku. Oblasť, v ktorej som potrebovala pracovať teraz.

Už je to mesiac odkedy som začala pracovať ako učiteľka v škôlke. Je to vyčerpávajúce, no opäť raz to celé dáva zmysel. Potrebovala som si splniť tento sen, aby som prišla na to, že nikdy nebol mojim. To, čo som si myslela, že je cieľ, je len cesta. Predtým som si myslela, že potrebujem žiť skutočne plnohodnotný život na to, aby som bola šťastná. Teraz viem, že to všetko prichádza po kúskoch. Sú dobré a zlé časti. Jin a jang. Biela a čierna.

Moja cesta nie je na konci. Moja sny sa menia. Môj prvý podnikateľský plán sa rozvíja, mení tvar, transformuje. Možno som ho držala tesne, uväznený v mojej mysli príliš dlho. V každom prípade už viem, že život nie je bezchybný. A keď si unavený, nauč sa odpočívať, nie sa vzdať. The journey’s been long; I’ve learned and I’ve lost on the way. When I’m wiser and grown taller, I will see your ways.