Voices

Keď som bola v prvom ročníku na výške vo Francúzsku, dostali sme neľahké zadanie. Spočívalo v príprave svojho vlastného kariérneho plánu na nasledujúcich 5 a 10 rokov. Uff, povedala som si. 5 rokov, to by ešte šlo. Vedela som, že chcem ísť na Erasmus do Škandinávie (ešte som nemala v hlave konkrétnu krajinu), dokončiť školu, no čo potom? Kto v dnešnej dobe vie odpovedať na otázku, kde sa vidíš o 10 rokov?

Nakoniec som prišla na celkom dobrú myšlienku. Pokúsila som sa dať dokopy veci, ktoré ma v tej chvíli najviac bavili a v ktorých som mala pocit, že som dobrá. Vždy mi šli jazyky, komunikácia a písanie. Veď kvôli tomu som študovala aplikované cudzie jazyky vo Francúzsku. Čo ma však fascinovalo bola architektúra, dizajn, umenie, fotografia. Nikdy som nebola veľmi umelecky nadaná no bavilo ma sa pohybovať v tomto prostredí. Preto som sa rozhodla mať ako môj 10 ročný karierný plán profesiu, ktorá bude spájať tieto dve oblasti. Predstavovala som si, že budem pracovať ako PR špecialistka v umeleckom ateliéri. Mohla by som písať umelecké články, denne byť obklopená dizajnom a fotografiou, rozmýšľať o architektúre. Ach, znelo to dobre, no nemala som predstavu ako by som sa k takejto vysnívanej práci dostala. Čo už, povedala som si. Veď mám ešte čas, dokončím školu, pocestujem a uvidím, kde ma život zanesie.

Život ma zaniesol na Island, kde som poprvykrát pochopila, že chcem písať. Nie len o umení, ale aj o živote. S tým som začala, postupne to prešlo do písania o cestovaní a Islande, ale veď aj o tom je život.

Pred 8 rokmi som odišla do Francúzska kvôli zmene. Nebavil ma môj stereotypný život počas strednej. Chcela som zažiť niečo nové. Dobrodružstvo. Predstavovala som si večery na pláži s novou partiou. Preto som šla na juh. K moru. Chcela som, nie, potrebovala som mať piesok vo vlasoch a počuť šum mora. Denne. No po nejakom čase som si uvedomila, že som tam nikdy nebola doma. Nevidela som sa tam do budúcna. V mojej hlave už bola nová vízia. Chladnejšia. Severská. Videla som loď a seba na nej. No narozdiel od svojej predošlej predstavy o Francúzsku s partiou, som sa na tej lodi plavila sama. Cítila som, že to je to, čo potrebujem. Nie samotu. Samostatnosť.

Po dvoch rokoch vo Francúzsku, som odišla na Erasmus do Nórska a pravdupovediac, nikdy som nespravila lepšie rozhodnutie. Rok v Nórsku bol nezabudnuteľný. Konečne som bola sama sama sebou. To bolo to, čo som najviac potrebovala.

Dnes už viem, že život nie je o nových krajinách, ľuďoch, či zážitkoch. Je len o nás, našich snoch, túžbach a krokom k nim. O našom presvedčení, úsilí a vytrvalosti. No aj o chybách, ktoré sa naskytnú počas cesty.

Minulý rok, počas covidu, keď som mala stále svoju predošlú prácu ako Travel Designer sa ma moja dobrá kamarátka spýtala, čo urobím, ak o svoju prácu prídem. V tej dobe som už pracovala na nižší úväzok ako bežne, kvôli pandemickej situácii a menšiemu počtu turistov na Islande. V mojej hlave boli okamžite dva nápady; dva nesplnené sny. Prvým bola práca v škôlke, ktorú som túžila skúsiť. Druhým bolo niečo, čo som nevyslovovala nahlas, no vtedy som to poprvykrát tej kamoške povedala. Chcela by som robiť v galérii, odpovedala som. Alebo ak nie v galérii, niekde inde s umením. Moja odpoveď bola krátka, stručná a jasná. Ani sama neviem, ako jednoducho to zo mňa vyšlo a kde to celé tie roky bolo. Kamoška neskrývala nadšenie a dodala: Úplne si ťa tam viem predstaviť!

Po troch mesiacoch skúšobnej dobe som v júni odišla zo svojej práce v škôlke. Chcelo to odvahu, no súčasne to bolo to najjednoduchšie rozhodnutie v mojom živote. Jednoducho to nebolo pre mňa. Krátko po tom, som sa rozhodla odísť na pár týždňov na Slovensko. Vyčistiť si hlavu, utriediť myšlienky a prísť na to, ako to celé začalo. Svoj prvý sen o práci v škôlke som si splnila. Čo teraz? Váhala som. Čo ďalšie bolo na zozname? A vtedy som si spomenula. O pár týždňov neskôr som šla na pohovor a hneď po ňom som začala pracovať v galérií. Kruh sa uzavrel.

You didn’t know what you were looking for until you heard the voices in your head.