Haven't been everywhere, but it's on my list

There is a light that never goes out

There is a light that never goes out

Freezer je umeleckou rezidenciou, kultúrnym centrom, sociálnym hostelom a najmenším profesionálnym divadlom na svete. Pre mnoho ľudí je Freezer útulnym miestom na strávenie noci pri prechádzaní Snæfellsnes. Pre domácich, je tým jediným a pravým miestom, kde prichádzajú za kultúrou, alebo len tak posedieť a pokecať so známymi. Pre niektorých, je to priestor, kde sa môžu umelecky realizovať. Ale pre pár z nás je Freezer omnoho viac. Je našou prácou, najväčšou vášňou, dennou inšpiráciou, domovom. Miestom, ktoré je nám predurčené, pretože vieme, že sme súčasťou väčšieho príbehu. Freezer príbehu. Ale čo je ešte dôležitejšie, Freezer je súčasťou nášho osobného príbehu.

Desať rokov dozadu sa môj život náhle zmenil, keď ma môj veľmi blízky kamarát z tej doby vzal na moje prvé skautské stretnutie. Vždy mi zvykol rozprávať tie bláznivé skautské príhody; príhody, ktoré sa odohrávali v strede prírody; príhody ktoré zahŕňali večeri pri ohni a zvuku gitari, studenú vodu v potoku, hrejivé objatia a oblohu plnú hviez. Veľmi ľahko som sa zamilovala už len do myšlienky, že môžem byť toho súčasťou. Nemala som však ani tušenia, že to kompletne zmení môj život. Celý môj pohľad na žitie a šťastie. Moje priority. Po niekoľkých mesiacoch môjho skautského života som zistila, že raz za čas sú organizované obrovské skautské stretnutia, ktoré sa konajú na rôznych miestach po celom svete. Jedno z týchto stretnutí sa volalo Rover Moot a bolo naplánované na rok 2017 na Islande. Hneď som vedela, že musím ísť. Na mojom zozname vysnívaných cestovateľských destinácii boli len dve krajiny – Kanada a Island.

O deväť rokov neskôr som sa prihlásila na Rover Moot na Islande. Woohoo. Da týždne v krajine mojich snov s najbližšími priateľmi. Čo viac. Ale viete, ako to chodí, život plynie, plány sa menia. Ani po úspešnej registrácii sme sa nemohli vybrať na tento výlet. Poriadne to naštvalo. Ešte stále ma to štve, keď si na to spomeniem. Ale čo už, takéto veci sa dejú. A život ide ďalej. Rok 2017 bol náročný. Už v roku 2016 som mala pocit, že môj život nemôže býť zložitejší. Snažila som sa uniesť školu, svoj sociálny aj osobný život a popritom všetkom ostať v rovnováhe. Nebola to ľahká úloha. Ale rok 2017 ma dostihol v tom najhoršom. Predstavte si svoj najhorší Silvester, znásobte ho 100000 a dostanete ten môj. Nebol to jednoduchý začiatok roka a nasledujúce mesiace sa to nijako nezlepšovalo. A to bolo jedným z dôvodom, prečo som sa rozhodla, že napriek všetkému uskutočním jeden zo svojich životných cestovateľských snov.

Bol začiatok mája, nie príliš ďaleko od mojich narodenín, a ja som smerovala do Kanady. Opäť som bola v životnej situácii, kedy som musela prijať veľké rozhodnutie, ktoré nadobro zmení moju budúcnosť. Výlet do Kanady bol a zároveň nebol to, po čom som vždy túžila. Jednoznačne bol nezabudnuteľný a zmenil veľa. Vo všetkých možných smeroch a významoch. Vrátila som sa ako nový človek, ako človek, ktorý sa už nechce usadiť vo svojom obľúbenom meste v Európe, ako človek ktorý chce dosiahnúť dva celoživotné cestovateľské sny v jednom roku. V tomto roku.  Zrazu som vedela, že toto je to, čo musím urobiť. Musím ísť na Island.

Jeden môj dobrý priateľ mi raz povedal, že ľudia by mali prísť na Island na sklonku svojho života, pretože už sa nikdy nič ani len nepriblíži ku kráse, ktorú tu môžu zazrieť. A to isté platí pre Freezer. Mám strach, že som tak zvyknutá na islandskú číru krásu, veľkorysosť ľudí, čo som tu stretla a môj neustály bezstresový stav, že moje najbližišie dobrodružstvá budú musieť byť neskutočne-šialene-epicky-úžasné na to, aby prekonali tento vysoký štandard zo Snæfellsnes. Ak ak sa nebudú odohrávať na tomto ostrove, viem, že sa v tom pravom čase vrátim. Pretože to die by your side is such a heavenly way to die…



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *