Haven't been everywhere, but it's on my list

Piña Colada

Piña Colada

Pred rokom som si myslela, že môj život dáva konečne nejaký zmysel. Mala som určitú predstavu o svojej budúcnosti, svojich plánoch a očakávaniach. Jedného dňa sa však všetko zmenilo. Nečakane. Bez akéhokoľvek varovania. Z ničoho nič. Ľudia si môžu myslieť, že pri spôsobe života, aký vediem, mám rada zmeny. Nemám. Mám rada výzvy, spontánne rozhodnutia a risky. Nikto však nemá rád zmeny. To je dôvod toho, prečo cestujem pomaly; aby som mala dostatok času na spoznávanie, užívanie a váženie si okamihov a miest. Nerada sa ponáhľam a neznášam, keď ľudia hovoria, že nemajú čas. Ja vždy hovorím, že je to otázkou priorít. Veľmi jednoduchým zrušením stretnutia s blízkou osobou totiž odošlete omnoho dôležitejšiu informáciu. Predsa, nepovedať nič niekedy napovie najviac.

Veľmi blízky priateľ mi raz rozpovedal príbeh o svojom otcovi a jeho kamarátovi. Stretávali sa raz do roka, v rovnakom čase, na rovnakom mieste. Rok čo rok, ani jeden z nich by si nedovolil meškať alebo sa neukázať, pretože uzavreli túto dohodu. Tak múdre. Tak jednoduché. Nie je nič lepšie než keď naše očakávania korešpondujú s realitou.

Posledné mesiace rozmýšľam nad tým, ako očakávania ovplyvňujú naše životy. Island nebol mojou prvou voľbou. Island je kombináciou osudu, šťastia, nešťastia a náhody. Tak isto ako aj život. Každý koniec je začiatkom niečoho nového. Ale čo ak nie je žiaden rozdiel medzi začiatkom a koncom? Tak ako hovorí pesnička Piña Colada; muž, ktorý má dosť svojej manželky odpovedá na inzerát s cieľom stretnúť lásku svojho života, avšak akonáhle stretávava túto ženu, zisťuje, že je to jeho vlastná manželka…Niekedy je len veľmi tenká hranica medzi našimi očakávaniami a realitou. Niekedy je len na nás definovať, či vôbec táto hranica existuje alebo či sme to len my, kto rozdeľuje tieto dve ilúzie.

Spomínam si, že keď som bola mladšia, jeden priateľ mi ukázal, ako zastaviť bolesť hlavy. Zatlačil na jeden bod na mojej dlani, čo spôsobilo ešte väčšiu bolesť než bola tá v mojej hlave. Môj rozum v momente zabudol na predošlú bolesť v hlave a sústredil sa len na tú novú v dlani. Fungovalo to. Ľudský rozum je vec záhadná, avšak má určité hranice; nedokáže spracovať dve rozdielne bolesti naraz, teda aspoň nie na rovnakej úrovni. Dôkladne som si zapamätala túto metódu a používam ju dodnes. Avšak dnes som si uvedomila, že túto jednoduchú stratégiu zabíjania fyzickej bolesti posúvam na omnoho vyšší level. Čím viac som zranená, tým viac sama seba vkladám do nebezpečných situácii, aby sa radšej „ranila“ iná časť mojej osoby. Je to jednoduchá technika, ktorá pomáha obmedziť bolesť, čo vás ubíja. Musíte byť len dostatočne silní a dostať sa von zo svojej komfortnej zóny, byť otvorení neznamému a pripravení prijať akúkoľvek výzvu. Na sekundu môžete pocítiť strach, ale hneď ako ho prekonáte, nastane ten šialený pocit uvoľnenia. Vaše očakávania možno nebudú vždy naplnené, ale sľubujem, že to prinesie niečo ešte lepšie.

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *