Phantom

Vianoce som mala vždy rada, no po príchode do Škandinávie som ich začala vnímať inak. Škandinávci, vo všeobecnosti – určite by sme natrafili na výnimky, Vianoce milujú. Užívajú si ich a preživajú ich viac než my ostatní. Veľmi jednoducho tu natrafíte na domy vyzdobené vianočnými svetielkami už v novembri, rovnako ako v tom čase nie je problém započuť vianočné pesničky v rádiách. Ale poďme pekne po poriadku.

Po prvykrát som sa stretla s pojmom škandinávských Vianoc počas môjho roku strávenom v Nórsku. Jedným zo snov, ktoré som vtedy mala, bolo vidieť polárne žiary. A tak sme sa s pár dobrými kamarátmi vybrali na výlet na samý sever Nórska, za polárny kruh, tam kde sa slnko v zime ledva ukazuje. Výlet to bol teda parádny, jeden z najlepšich v mojom živote. Doteraz sa s jednou z mojich najlepších kamošiek smejeme na historkách, ktoré sme spolu zažili počas našej zimnej výpravy. Psí záprah, soby, domorodá populácia Saamov, teplota zriedkavo stúpajúca nad mínus 20°C – pocitovo na kosť, no o to teplejšie pri srdci, keď si na to všetko spomeniem. A na úplnom konci, tesne pred odletom späť do Osla, polárne žiary. Moje úplne prvé.

Tromsø, malé prístavné mestečko nachadzajúce sa medzi fjordmi, malo svoje čaro. Pestrofarebné domčeky ozdobené mihotajucími sa vianočnými svetielkami tvorili krásny kontrast k bielej pokrývke čerstvo napadaného snehu v inak tmavej severskej scenérii. Celé to do seba zapadalo a ladilo, jedno by bez druhého jednoducho nešlo. Tam som po prvykrát pochopila zmysel vianočnej výzdoby – prináša svetlo do inak šedých zimných dní.

Posuňme sa o pár rokov neskôr, moja prvá zima na Islande. Som sama, buď vo veľkom dome, kde bývam alebo v obrovskej rýbarskej továrni prerobenej na hipsterký priestor, kde pracujem. Vonku je tma, aj keď moje hodinky ukazujú 10:00 ráno. Slnko sa možno jemne ukáže medzi 11:00 a 15:00 a potom nás opäť opúšťa až do ďalšieho dňa. A tak zapaľujem sviečky, dávam do okien vianočnú výzdobu, pečiem koláče, pozerám filmy. Islanďania majú taký pekný pojem, aj keď je z polovice prevzatý z angličtiny, že hafa kósý, alebo mať útulne. Nie je to ani tak o priestore, ako o pocite. Tak ako sa Dáni nechcú vzdať svojho hygge, Islanďania milujú útulnosť. Keď sa niekto čuduje prečo všetok ten skvelý interierový dizajn a architektúra pochádza zo Škandinávie, tak tu asi nikdy nebol. Narozdiel od južanských krajín, kde ľudia žijú svoje životy v uliciach mesta, v Škandinávii trávia ľudia väčšinu svojho času v interíeri. Veď ako by inak unikli tej neznesiteľnej zime a tme, ktorá ich sprevádza polovičku roka. A tak stále dokola prerábajú, dekorujú, skrášľujú a zútulňujú. A ja im úplne rozumiem – pretože robím to isté.

Keď som ešte žila na islandskom vidieku, vždy som sa tešila na svoje pravidelné návštevy Reykjavíku. Bolo to vtedy pre mňa také veľkomesto. Šla som do útulnej kaviarne na lekořicové latte, do baru na pivo z miestneho pivovaru a večer som ukončila na koncerte. Úplne najviac ma nadchli moje výlety do mesta v decembri, keď bola všade tá pravá vianočná atmosféra. A vtedy som sa do Reykjavíku zamilovala.

Posledné dva roky som sa rozhodla ostať na Vianoce na Islande. Obe Vianoce sprevádzal jemný smútok a sklamanie z toho, že som ich nemohla stráviť na Slovensku, no na druhej strane som nikdy v živote nebola tak vianočne naladená ako tieto posledné roky. Musím povedať, že k tomu jednoznačne prispel Island. Vianočná atmosféra sa mi všepila do kostí a dúfam, že sa odtiaľ už nikdy nevytratí. Tento rok je však trochu iný, viac pracovný, cítim predvianočný stres a zhon. Tužim po pokoji a rovnováhe, šťastí a ľahkosti. A to nám všetkým prajem do budúceho roka: užívať si bežnosť života, nájsť vnútornú stabilitu a byť samým sebou. In order to love, you have to be all you can be. And mostly, you have to love yourself.