Í Annan Heim
Január
VOĽBA
Môj rok 2018 začal, konečne, veľmi mierne. Prvé týždne som si užívala nekonečnú pohodu v mojom rodnom meste, avšak, čo mohlo na prvý pohľad vyzerať ako bezcieľne kaviarenské flákanie, bola tvrdá práca. Skončila som svoje štúdium a bolo na čase vybrať si, čo so životom. Thajsko znelo lákavo, Slovensko prekvapivo ponúklo možnosti, Nórsko bola vášeň, Amsterdam zas láska. Avšak ostrov so šialeným počasím, magickou prírodou a láskavými ľuďmi zvíťazil. Na konci mesiaca som sa rozhodla pokračovať v mojom islandskom dobrodružstve. Teraz už tak naozaj.
Február
ZODPOVEDNOSŤ
Môj návrat na Island bol však iný než som očakávala. Počas prvých týždňov som robila prácu, čo ma nebavila a bola na mieste, ktoré ma nerobilo šťastnou. Skvelé, že? Nie že by som sa sťažovala, veď si predsa poviete, že nie vždy môže ísť všetko podľa vašich predstáv, avšak toto je iné. Ja som iná. Mám taký ten syndróm našej generácie, že všetko musí byť perfektné a to hneď od začiatku. Často som netrpezlivá, nespokojná so sebou a so životom, ktorý žijem. Aj vy určite dôverne poznáte ten tlak okolia a sociálnych médii, ktorý vás núti žiť dokonalý život 24/7. A ak máte čo i len na sekundu pocit, že ten váš život je menej zaujímavý, zábavný, spontánny, cítite sa menejcenne. Stavy depresie nie sú ničím neznámym pre deti našej doby, doby instagramovej, doby, keď si každý dáva farebný filter na inak obyčajný šedý život.
Ale vravíte si, že tento mesiac mal byť o zodpovednosti, nie o prázdnych slovách. A on aj bol. Prevzala som zodpovednosť za samu seba, za svoju januárovú voľbu, za svoje sny. Na Island som sa nevrátila kvôli tomu, aby som sa trápila a bola nešťastná. Na Island som sa vrátila, aby som tu žila svoj sen. Áno, znie to poeticky, ale veď ja som taká nežná duša. Z dňa na deň som skončila s prácou, čo ma mučila, zbalila si veci a odišla. Teraz po čase viem, že som nemohla urobiť lepšie.
Marec
SAMOSTATNOSŤ
Nebolo to poprvýkrát, čo som sa presťahovala do nového mesta. Do mesta, kde som nepoznala takmer nikoho, kde som nemala absolútne žiadne zázemie, priateľov, rodinu. Musíte si o mne myslieť, že som blázon, ale ja to proste milujem. Ten pocit, keď kráčate po novom meste ale viete, že nie ste turista. Viete, že to mesto vám patrí, no zároveň ho vôbec nepoznáte. Objavujete, skúmate, odhaľujete. Je to ako nový vzťah, všetko je tak nové, vzrušujúce a nepoznané a vy zároveň viete, že to nie je na jednu noc. Je to nadlho. Možno navždy. Nikdy si tým nemôžete byť istý, avšak vždy stojí za to to vyskúšať. Vždy som bola taký divný intovert. Typ človeka, o ktorom si ľudia myslia, že je extrovert lebo je otvorený, ukecaný a spoločenský. Avšak ja radšej sedím sama v kaviarni, ťukám do počítača, pochlipkávam kávu a píšem tieto riadky, ktoré budem s malou dušičkou ukazovať svetu pár ľuďom, čo to zaujíma.
Apríl
ROZHODNUTIE
Vždy som bola na seba hrdá, že dokážem robiť rýchle rozhodnutia, veľké rozhodnutia, rozhodnutia, ktoré iným trvajú mesiace, roky, dokonca niekedy tie rozhodnutia, ktoré iní nedokážu prijať vôbec. Jedno z takýchto rozhodnutí na mňa čakalo aj na konci predošlého mesiaca. Rozhodnutie, ktoré malo ukázať, či sa dokážem skrotiť a ostať na chvíľu na jednom mieste. Dobre, nie na chvíľu. Nadlho.
Povedala som si, že to skúsim a prijala som svoju úplne prvú full time prácu v živote, tentokrát v hlavnom meste Islandu, Reyjaviku. Kto by to bol povedal, že sa raz usadím na ostrove v strede ničoho. Na ostrove s populáciou porovnateľnou s mojim rodným mestom. O Islande som snívala už ako ako teenegerka. Vtedy som mala pred očami pustatinu plnú oviec, nespútanú prírodu a dobrosrdečných ľudí. To všetko sa mi potvrdilo počas mojich prvých mesiacov strávených na islandskom vidieku. Avšak čo priniesie Reykjavik?
