Fisherman’s Woman
Viete, aký jedinečný je pocit, keď niekoho stretnete poprvýkrát, ale zdá sa vám, akoby ste sa poznali odjakživa. V tom momente vaše srdce zastane na milisekundu, ktorá akoby trvala večnosť. Už pri písaní týchto riadkov sa mi na perách črtá jemný úsmev a spomínam si na okamih, keď sa mi to stalo naposledy. Verím na spriaznené duše. Verím, že na konci každého života sa naša duša rozdelí na drobné čiastôčky, ktoré sa následne spoja s inými kúskami a tým vytvoria nový život. A počas tak magického spojenia, ktoré občas zažívame pri stretnutí s neznámym, sa kúsky pôvodnej duše nachádzajú a objavujú svoju pôvodnú podstatu. Je to veľmi zriedkavý fenomén ale tak nádherný a hoden čakania.
Čím viac cestujem, tým viac si uvedomujem našu narastajúcu tendenciu rýchlo sa vzdať ľudí. Myslím, že je to z časti kvôli spôsobu života, ktorý väčšina z nás dnes vedie. Vždy sme uponáhľaní, niekde na ceste a nespokojní s tým, čo máme. Život nám ponúka také množstvo možností, že je veľmi jednoduché stratiť záujem v ľuďoch. Všade hľadáme dokonalosť. Nikto nás nedokáže urobiť šťastnými lebo naše očakávania sú príliš vysoké a ovplyvnené dnešným svetom; svetom, ktorý nás núti byť celý čas zamestanými; svetom, v ktorom musíme ukázať, aké výnimočné sú naše životy, napriek tomu, že vieme, že aj tak nemôžeme uspokojiť každého. Často máme pocit, že ľudia nás buď milujú alebo nenávidia; neexistuje žiadna stredná cesta.
Jeden môj priateľ mi raz povedal, že diagnóza, ktorou trpím, sa nazýva byť zaľúbený do nemožného; a nemohol byť presnejší. Obdivujem dokonalosť. Dokonalosť, ktorá ma fascinuje. Vyhľadávam nebezpečenstvo, dobrodružstvo a priťahuje ma neznáme. Mám tendenciu stratiť záujem o všetko, čo je príliš jednoznačné a nevyžaduje žiadnu výzvu. Chcem všetko, čo mať nemôžem. Naivne ignorujem fakt, že všetko v živote je len na určitý čas a snažím sa nájsť to, čo pozastaví moje srdce.
Život na Islande je náročný, a to najmä v zime. Dni su krátke a chladné, noci tmavé a…opäť chladné. Žiadne prekvapenia. Ale predstavte si, aké je to byť rybárom, ktorý trávi dni viacmenej noci v studenom oceáne, vediac, že jediná vec, čo ho zahrieva pri srdci je myšlienka na svoju ženu čakajúcu doma. Svoju milujúcu ženu. Prajem si, aby som raz stretla človeka, ktorý spraví všetko preto, aby si ma udržal vo svojom živote. Niekoho, kto prejaví snahu a ukáže, aká som pre neho dôležitá; niekoho kto na mňa počká. Myslím si, že toto je to, čo Emilíana Torrini myslela pod pojmom byť dobrou ženou rybára. Verím, že ak nám na niekom skutočne záleží, spravíme všetko, aby sme ho urobili šťastným. Aj keď to znamená počkať. Počkať kým prídu späť, kým pochopia.
